Duben 2011

Second Chance - 14.kapitola

29. dubna 2011 v 18:26 | Domcikeee & Kiki |  SCH

14.kapitola

Bozkával ma čoraz vášnivejšie. Prechádzal mi perami po krku. Cítila som sa úžasne, až na to , že vo mne kypel hnev. Položil ma na posteľ. Dala som mu dole čierne tričko. Pozreli sme si do očí a on sa šibalsky usmial.

"Čo?" Spýtala som sa.

"Neverím."

"Čo?" Spýtala som sa ešte nechápavejšie.

"Miluješ ma. Ani si nevieš predstaviť ako som trpel keď si bola so..."

"Stefanom." Dopovedala som za neho. Ranila ma spomienka na neho. Bozkával sa tam s Chloe! Prajem jej veľa šťastia, no so Stefanom sme boli spolu už dosť dlho. Prešli sme rôznymi prekážkami a teraz? Je po všetkom...

"Deje sa niečo?" Spýtal sa ma Damon. Najprv som chcela povedať ,že nie, no...nemohla som.

"Damon ja nemôžem."

" Takže predsa."

"Damon to nie je preto...len nechcem urobiť hlúposť z pomsty." Zobrala som mu tvár do svojich dlaní aby sa mi pozeral do očí. Jemne som ho pobozkala. "Ale nepovedala som, že to nebude." Usmial sa a pobozkal ma teraz on. Ležali sme tam a bozkávali sme sa. Bola som kúsok unavená a tak som si ľahla na jeho hruď tesne vedľa neho. Hladkal ma po líci a pozeral sa na mňa. Ja som klipkala očami. Raz som ich zatvorila a už ma unášali sny.

Bola som hlboko v lese a uvidela som Stefana ako uteká. Utekala som za ním. Utekal pomedzi stromy a bolo veľmi ťažké ho dobehnúť. Stratil sa mi. Prechádzala som sa pomaly lesom a začula som čudné zvuky. Ako to ....vrčanie. O nie! Otočila som sa ku miestu z kadiaľ išiel ten zvuk. Pozrela som sa tam do kríkov. Stála som tam hodnú chvíľu a nič. Zase za mnou sa niečo ozvalo. Strhla som sa. Otočila som sa a predo mnou stál vlkolak. O môj bože. Cúvla som a on sa ku mne priblížil. Rýchlo som sa otočila a utekala som ako mi nohy stačili. Počula som vrčanie no neotáčala som sa. Z diaľky som uvidela Stefana. Bola som veľmi rada, že som na neho narazila. Keď som bola bližšie uvidela som Stefana a Chloe. Bozkávali sa. Chloe na ňom sedela obkročmo. Vlkolak ma dobehol a skočil na mňa zo zadu.

Otvorila som rýchlo oči. "Ááááá." Zakričala som. Rýchlo som si sadla a v tom momente vtrhol do izby Stefan. Damon ma zo zadu objal.

"Elena?" Opýtal sa šokovane. Stále som predychávala ten sen. Mala som pred očami ten obraz. Stefan a Chloe. Stefan a Chloe.

"Čo sa deje? Čo chceš?" Spýtala som sa chladne.

"Prečo? Prečo si s ním?" Ukázal na Damona.

"Lebo ho milujem. Sama ti to povedala Chloe pomedzi bozky. Nechápem čo tu robíš. Choď za ňou. Určite ťa čaká."

"Nie je to tak ako to vyzerá."

"Nechaj ma Stefan. Myslela som, že mi to nikdy neurobíš. Bol si iný. Ten najlepší chalan akého som stretla. Robil si zo seba dobráka a pritom si takí istý ako ostatný..."

"A Damon je lepší? Predsa vieš aký je." Pokrútil hlavou.

"Áno. Viem. Ale on neklamal o tom aký je či čím je. No ty si obrovský klamár Stefan. Verila som ti. Je koniec..."

"Nie prosím to nehovor." Prosil ma a plakal.

"Dosť Stefan." Plakať som začala aj ja. Rýchlo prišiel ku mne a chcel ma vytiahnuť z postele a od Damona, no Damon mu v tom zabránil. Schytil ho za ruku a odhodil ho. Plakala som ešte viac.

"Pre neho si ma nechala? Preto lebo si ťa získal? A potom že kto tu je klamár. Elena...s Katherine si nie si podobná len výzorom, ale celkovo. Len si ma využila. Dopredu si vedela že ma necháš... a teraz si dostala príležitosť..." Odkráčal preč a zabuchol za sebou dvere. Damon ma objal silnejšie.

"To bude dobré. Som pri tebe." Pobozkal ma na čelo. Ja som zdvihla zrak a pobozkala som ho na ústa. On bozk prijímal. Naspäť sme si ľahli a utešoval ma. Ja som však nemohla prestať myslieť na tú vetu. "Elena...s Katherine si nie si podobná len výzorom, ale celkovo. Len si ma využila. Dopredu si vedela že ma necháš... a teraz si dostala príležitosť..." Fakt som ako ona? Fakt som taká mrcha, že ich iba využívam?

Eternal Love Angel - 8.kapitola

29. dubna 2011 v 18:21 | Domcikeee & Kiki |  ELA

8.kapitola

"To nie..."

"Čo?" Spýtala som sa.

"Musím ísť..."Čože? Tak to ani náhodou. Obrovskou rýchlosťou sa rozbehol a už ho nebolo. Takže aj on? Aj on je upír? Chlapče ty mi neutečieš! Otvorila som okno a vyskočila som z neho. Na zem som pristála pohodlne. Postavila som sa pred vchod a z dverí vyšiel Stefan.

"Ako si to..?"

"Výťah." Zaklamala som. "Kde ideš?" Skočila som mu do cesty keď spom videla, že chce zdrhnúť.

"Musím si niečo vybaviť."

"A to niečo je Ronnie že?"

"Nieee..."

"Nehraj blbého Stefan ideš za Damonom. On má Ronnie."

"Kto si?" Spýtal sa ma napokon.

"To by si chcel vedieť čo? Nemáme čas. Pohni." Začala som utekať. Bola som omnoho rýchlejšia ako on. To čo je za upíra? Sledoval ma. Ja som ho však nevnímala. Išla som za Ronnie. Išla som podľa inštinktu. Dúfam že idem správne... Zamyslela som sa a nejak som si nevšimla konár vyčnievajúci zo zeme. Zakopla som a obrovskou silou som spadla na zem. Udrela som si hlavu. Chytila som sa na udreté miesto a uvidela som na ruke krv. Do pekla! Stefan ku mne prišiel a kľakol si vedľa mňa.

"Si v poriadku?"

"Áno!" Povedala som chladne. Snažila som sa posadiť no nešlo mi to. Stefan mi pomohol a postavil sa so mnou v náručí.

"Pusť ma!"

"S veľkou radosťou, no nezvládneš to. Kde bývaš?"

"Už len to ti poviem."

"Okej ako chceš. Ideme ku mne." Chcela som protestovať no prišlo mi dosť zle. Točila sa mi hlava a tak som nevedela protestovať. Vošli sme do nejakého domu a išiel po schodoch. Položil ma na posteľ. Otvorila som oči a on tu už nebol. Po chvíli sa vrátil s uterákom a lavórom, kde bola voda. Sadol si vedľa mňa na posteľ a namočil biely uterák do vody. Potom mi ho priložil na ranu na hlave.

"Auč."

"Bolí to?" Chcela som niečo povedať no zmenila som to.

"Kúsok." Ukázal mi biely uterák.

"Pochybujem že len kúsok." Uterák bol celý od krvy. No super. Z bieleho bol červený. Priložil si ho ku nosu. O nie! Oči mu očerveneli a mal žilky okolo očí. Vyceril zuby. Kurnik! Prečo som na to nepomyslela? Veď je upír! Postavila som sa obrovskou rýchlosťou som skočila na opačný koniec izby. Zase som sa buchla do hlavy o stenu. Ja mám ale šťastie. Stefan sa ku mne otočil. Vyzeral ako z hororu. Odhodil uterák a pribehol ku mne. Pritlačil ma ku stene ak sa vôbec ešte viac dalo.

"Kto si?" Neodpovedala som. Cítila som ako sa mi otvárajú pomaly krídla. Len to nie! Dýchaj. Nesmie to vedieť. Nesmie!

"Som Angela. Kamarátka Ronnie."

"To som nemyslel. Tvoja krv. Nie je.. ľudská a ani upírska.. doteraz som takú necítil. Pýtam sa naposledy. Kto si?" Išiel z neho strach.

"Tá otázka je zaujímavá. A hodila by sa na teba Stefan. Kto si?"

"Tri krát hádaj..."

"Upír."

"Presne. A teraz ty. Kto si?"

"Raz hádaj." Usmiala som sa. Provokovanie. To je moje.

"Nezahrávaj sa so mnou."

"Si slabý. Prečo?" Spýtala som sa ignorujúc jeho poznámku. Pustil ma. Odtiahol sa , no chytil ma okolo pása a prehodil si ma cez plece. Podišiel ku posteli a zhodil ma na ňu ako vrece zemiakov.

"Prepáč. Nechal som sa uniesť." Nechápala som. Pred chvíľou bol zlý a teraz?

"Prosím povedz mi kto si...? Je aj Ronnie ako ty?" Čože?

"Nie. Nie je." Musela som klamať. Nechcem aby bola v ohrození.

"Povieš mi to?"

"A nie je to jedno? Som obyčajné dievča Stefan."

"Nemyslím si." Zasmial sa. "Provokovať vieš perfektne."

"To viem." Usmiala som sa. Stefan je celkom fajn no nikdy mu nebudem môcť veriť. Nevie sa ovládať. Musím byť v strehu.

"Pospi si. Zajtra ju pôjdeme nájsť." Povedal a kráčal preč. Ja som však nemienila iba čakať. Postavila som sa a išla som ku oknu. Otvorila som ho a pozrela som sa von. Bola tma a na oblohe svietil mesiac. Bol presne spln. Bola letná teplá noc a vial príjemný vánok. Postavila som sa na parapetu okna a zoskočila som dole. Pristávala som a pomaly som kráčala do lesa. Hodinu som sa len tak prechádzala a pozerala na spln. Prišla som ku jazierku a dostala som obrovskú chuť lietať. Poobzerala som sa okolo a nikto tu nebol. Otočila som sa ku splnu a roztvorila som krídla. Boli krásne čisto biele. Začala som nimi mávať až som sa dostala 10 metrov nad zemou. Spustila som sa dole a lietala som s vystretými rukami ku jazierku. Ruky som si doň namáčala. Bolo to príjemné. Jazierko bolo chladné a moja pokožka horúca. Akoby som mala teplotu. No nemala som. Lietala som vo vzduchu a tým som sa uvoľnila.

"Konečne...Po dlhej dobe."

"O môj bože..." Započula som za sebou hlas. Kurnik! Otočila som sa. Bol to Stefan. Rýchlo som ku nemu priletela a postavila som sa na zem. Ruku som si dala za chrbát pripravená vytiahnuť meč, keby že začne útočiť.

"Wau. Máš krídla. Sú...krásne..." ČO?

"Neboj sa. Ty si Anjel?" Prikývla som.

"Prečo si mi to nechcela povedať?"

"Lebo je to neuveriteľné?" odfrkla som. Krídla som stiahla. Necítila som z neho nebezpečenstvo.

"Máš pravdu. Zrejme by som si myslel, že si zo mňa strieľaš."

"Tak to hej." Zasmial sa. "Ideme? Musíme Ronnie nájsť. Damon je nebezpečný."

"Máš pravdu. Poďme." Povedal a spolu sme utekali ešte hlbšie do lesa. Pokračovali sme tam kde sme skončili. Zrazu sme uvideli nejaký dom.

"Je tam. Počujem ju." Pošepol mi Stefan. Prikývla som a išli sme dnu. Otvorili sme dvere a myslela som, že Damona zabijem. Pil z Ronnie. Stefan po ňom skočil a začali sa biť. Ja som si ich nevšímala. Išla som hneď za Ronnie.

"Ronnie!" Sadla som si ku nej.

"Ang..." Nedopovedala lebo omdlela. Len to nie! Otočila som sa a uvidela som ako sa tí dvaja mlátia. Je v nich toľko nenávisti? Postavila som sa medzi nich. Damon práve išiel útočiť, no ja som mu v tom zabránila. Zaútočila som rýchlejšie ako on. A to bola moja výhoda. Odhodilo ho to na opačný koniec miestnosti. Stefan chcel ísť za ním, no nebolo času.

"Stefan dosť. To stačilo. Musíme zobrať Ronnie stadiaľto preč." Prikývol a zobral ju na ruky. Utekali sme stadiaľ preč. Išli sme ku nemu domov. Položil ju na posteľ tam, kde som ležala aj ja. Stefan išiel dole po niečo a ja som si sadla na posteľ vedľa Ronnie. Pomaly otvárala oči.

"Si v poriadku?" spýtala som sa jej. Ona mi však odpovedala objatím. Objala ma veľmi silno. Skoro som ani nevedela dýchať.

"Bol to horor. Pil zo mňa a.."

"A? Čo vlastne chcel?"

"Chcel vedieť čo som."

"Povedala si mu to?"

"Nie, no musíme si na neho dávať pozor." Dnu vošiel Stefan. Zacítil Ronninu krv. Ups. Zase mu oči očerveneli a žilky vyskočili okolo očí. Postavila som sa rýchlo z postele a pripravila som sa na jeho útok. On sa odvrátil a predychával to.

"Nie to nie..." povedala Ronnie. Bála sa. Bolo to počuť v jej hlase. Bála sa a to veľmi. Toto sa nemalo stať...

Love is my Enemy II. - 7.kapitola

29. dubna 2011 v 18:16 | Domcikeee |  LIME2

7.Kapitola
Utekala som ku Samante. Zastavila som sa až pre jej domom. Bola som veľmi zadychčaná. Podišla som ku dverám a zaklopala som. Samanta mi hneď otvorila.
"Čo chceš?" Povedala chladne. Už aj ona?
"Prosím pomôž mi." Prosila som. Išla som ju objať no ona ma predbehla.
"Nemám čas. Maj sa." Zabuchla mi tesne pred nosom dvere. Skvelé! Som človek a nikto ma neberie vážne! Juchú! Nahnevalo ma to, no aj som osmutnela. Myslela som si, že oporu nájdem v Samante no nie... Mýlila som sa. A to veľmi. Pomaly som sa prechádzala po lese a spomínala som. Spomínala som na to aké to bolo, keď som bola upírka. S čím všetkým som sa musela vyrovnať. Čo všetko som zažila s ...Kaylou. Čím všetkým sme spolu prešli. Čo všetko mu spolu zažili.
Rok 1422:
Koč zastal a ja som z neho vystúpila. Najprv však vystúpila Kayla. Ako som vychádzala, rukou mi pomohol nejaký chalan. Pozrela som sa mu hlboko do očí. Mal ich modré ako čistá obloha. Vlasy mal ulízané do zadu a na sebe mal oblek za milióny. Usmiala som sa naň. Bol to veľký gentleman. Pozrela som sa na otca a on prišiel ku mne. Chytil ma okolo pása a začal:
"Vicky, toto je Erik." Ukázal na neho.
"Veľmi ma teší." Mierne som sa uklonila a on mi pobozkal chrbát ruky.
"Je mi cťou, že vás spoznávam lady." Otec sa usmial a išiel dnu do paláca. Erik mi nastavil ruku a ja som ju prijala. Spolu sme išli niekam za palác. Bola tam obrovská, krásne vyzdobená záhrada. Bolo tam malé bludisko.
"Smiem vás previesť po palácových záhradách lady Vicky?"
"Samozrejme Erik." Prechádzali sme sa a rozprával mi dopodrobna históriu paláca a jeho rodiny. Bol to veľmi milý a galantný chlapec.
"Dnes sa v paláci uskutoční ples na vašu počesť.. Bolo by mi cťou, sprevádzať vás, ak si želáte."
"Budem veľmi rada Erik." Usmial sa a kráčali sme spolu do paláca, kde nás už čakali otec, Kayla a Erikova rodina.
XXX
Po plese ma Erik odprevádzal do izby. Zastali sme pred dverami a rozprávali sa.
"Páčil sa vám ples lady?"
"Erik prosím volaj ma Vicky. A áno. Bol to krásny ples." Usmiala som sa.
"To som rád Vicky. Ste úžasná žena." Keby si len vedel, že všetko je lož. "Ste inteligentná, slušná, mladá, krásna a úprimná žena. Vicky...ja...milujem vás." Tak toto som nečakala. Naklonil sa ku mne a naše pery sa spojili, no nie na dlho.
"Vicky!" Zvreskol na mňa otec. Odtrhla som sa od Erika a pozrela som sa otcovým smerom. Oou. A bude zle... Podišiel ku mne, chytil ma za ruku a ťahal ma preč.
"Dobrú noc, lady."
"Dobrú, Erik." Usmiala som sa spoza dverí a hneď na to sa zabuchli. Otec ich pribuchol a strelil mi jednu facku.
"Čo si o sebe myslíš Vicky?! Sme predsa hostia! Nesmieš sa s ním zapliesť!"
"Ale..." Chcela som protestovať no otec mi strelil druhú. Odletela som na opačný koniec izby a zlomila som stôl. Bola to obrovská rána. Chytil ma za vlasy a začal ťahať.
"Sme iný!! Nesmú sa o nás dozvedieť! Počuješ? Nesmú!" Slzy mi stekali po lícach ako vodopády.
"Neplač! Učil som ťa, že slzy sú prejavom slabosti! Si slabá Vicky! Matka by sa za teba hanbila! Si iba špina!"
Otvorila som oči a ocitla som sa v prítomnosti. Túto spomienku som chcela vymazať z pamäte no nedalo sa. Tá veta sa mi vryla do pamäte "Matka by sa za teba hanbila! Si iba špina!" Až teraz som si uvedomila, že sedím na kameni hlboko v lese a stmieva sa. Mne to však nevadilo.
"Ako sa cítiš?" Ozvalo sa mi za chrbtom. Bol to Damon.
"Prepáč, že som vyvádzala..." Objal ma zo zadu a ja som sa ku nemu pritisla, ešte viac.
"To nevadí. Ty prepáč mne. Mal som ti o všetkom hovoriť."
"Chýba mi to."
"Čo?"
"Upírstvo." Povzdychla som si a pokračovala som. "Narodila som sa ako upír a teraz? Som človek. Nič, len človek."
"Si výnimočná Vicky." Usmiala som sa no v tej istej chvíli som ucítila bolesť a ona stále stupňovala. Čo sa to deje?
"Áááá...."
"Čo sa deje Vicky?" Pýtal sa ma so strachom Damon.
"Bolí to..."
"Čo?"
"Všetko!" Boli to obrovské muky. Také, aké som ešte nezažila. Bol to teror. Horšie ako pri pôrode Bena a Taya. Všetko ma bolelo. Od hlavy až po päty. Zrazu všetko prešlo. Tie muky boli odrazu preč. No niečo som nechápala.
"Vicky? Už to prešlo?"
"To nie je možné..."
"Čo?" Naliehal.
"Som upír." Pozrela som sa mu do očí. Bola som vystrašená a v jeho očiach som uvidela veľké prekvapenie. Znovu som cítila všetko intenzívnejšie. Videla som ostrejšie a počula silnejšie. Svaly sa mi napli a zuby sa mi predĺžili. Čo bolo však najhlavnejšie, znovu som nesmierne túžila po krvi...

New Life - 56.kapitola

28. dubna 2011 v 16:41 | Kiki |  NL

56.kapitola

Zobudila som sa. Niekde som ležala. Cítila som sa zle. Bolelo ma všetko. Všade okolo mňa bola biela farba a pach dezinfekcie. Pamätám si, že som bola s Paulom a Ianom a potom len tmu. Čo sa tu do pekla deje? Chcela som sa pohnúť, no nemohla som. V ruke som mala injekciu s infúziou. V izbe som bola sama. Bože! Chcem ísť odtiaľto preč! Zrazu sa však otvorili dvere a dnu vošiel Paul. Bol smutný, nie vlastne to bolo ešte horšie. Nedíval sa na mňa.

"Paul," dostala som zo seba. Zdvihol hlavu a uvidel ma. Prišiel ku mne.

"Kika, ako cítiš?" Si v poriadku?" vychrlil na mňa snáď milión otázok.

"Paul, je mi zle... Čo sa stalo?"

"Len si omdlela. Nič vážne to nie je," usmial sa, no ja som vedela, že je to falošný úsmev.

"Paul, niečo mi tají, však?" pýtala som sa ho.

"Nič sa nedeje. Všetko je fajn. Idem po lekára, aby ťa prezrel," chcel odísť, no ja som mu to nedovolila. Chytila som ho za ruku.

"Pobozkaj ma a povedz, že je všetko v poriadku," šepla som. Podišiel naspäť ku mne, nahol sa a skoro ma pobozkal, no potom sa vrátil do pôvodnej polohy a odišiel. Čo? Čo som spravila? Prečo mi to urobil? Slzy mi vytryskli z očí. Začala som hlasno plakať. O chvíľu prišiel lekár. To, že som plakala mu očividne nevadilo. Keď skončil niečo si zapísal do karty a s tým, že musí ísť za ďalšími pacientami odišiel. Ležala som sa a dívala sa na tie dvere. Prečo...? Opatrne som si sadla. V tej polohe som sa cítila lepšie. Vtom som však započula som z chodby dva hlasy. Lekárov... a Paulov.

"Prosím Vás, nehovorte jej nič. Aspoň zatiaľ. Nechcem, aby to ešte vedela," hovoril Paul.

"Pane, ja Vás chápem. No ako dlho pred ňou hodláte tajiť vec, ktorú si všimne rýchlejšie než poviete nejaké slovo," tento krát povedal doktor.

"Ja viem. Len chcem ju na to nejako pripraviť. Neviem ako to zoberie." Čo do riti?!

"Dobre. Ale čím skôr sa to dozvie tým lepšie a skôr sa s tým vyrovná." Počas ich rozhovoru som sa postavila z postele. Mala som na sebe tú hroznú bielu nemocničnú košeľu. Prišla som k dverám. Lekár tam už nebol a Paul stál opretý o stenu. Mal zavreté oči. Nemám síce potuchy, čo je so mnou, no už teraz viem, že všetko sa skončí zle. Keď tam len tak stál, tak som sa radšej vrátila do postele. Zakryla som sa a zavrela oči. Aspoň na chvíľu chcem zabudnúť... Počula som ako sa po chvíli otvárajú dvere. Určite to bol on. Prišiel až ku mne a sadol si na stoličku vedľa mňa. Zrazu som ucítila jeho dlaň na mojej.

"Prečo sa to muselo pokaziť? Som hrozný idiot," zašepkal do ticha. Oprel si hlavu o naše spojené ruky. Hrala som, že spím a ďalej kľudne oddychovala.

"Ian to už vie a hneď ako sa z tej postele postaví, tak ma zabije..."

"Bože, Kika, toto mi nikdy neodpustíš..." Ešte chvíľu tam so mnou bol, no potom mu zazvonil mobil a tak išiel vonku. Jediné, čo som počula bolo meno.

"Cassie?" Viac nič, pretože vyšiel von. Otvorila som oči. Čo so mnou je? Čo by som mu nemala odpustiť? Nič nechápem... Bola som odhodlaná sa ho hneď ako prejde dverami opýtať, čo sa deje. Trvalo to asi desať minút kým sa vrátil. Prekvapene sa na mňa pozrel.

"Paul, nech mi tajíš čokoľvek. Povedz mi to," povedala som presvedčujúcim tónom.

"Kika, netajím nič," prišiel ku mne.

"To hovor niekomu inému. Ak mi to nechceš povedať, tak nič nehovor. Ale potom ťa prosím, aby si odišiel," povedala som mu na oplátku.

"Kika, prosím..." začal.

"Paul, nič mi nehovor. Na klamstvá nemám náladu. Chcem byť sama. Tak odíď."

"Dobre," pobozkal ma na čelo a odišiel. Rýchlo som sa nahla a stačila tlaačítko na zavolanie sestry. Prišla hneď.

"Deje sa niečo, slečna?" opýtala sa.

"Rada by som vedela, čo so mnou je. Ak mi poviete, že mi to nemôžete povedať, tak pôjdem priamo za lekárom."

"Slečna, vy ste... ste..." koktala.

"Čo som?"

"Ste tehotná."

New Life - 55.kapitola

27. dubna 2011 v 14:47 | Domcikeee |  NL

55.Kapitola

Viedol nás do laboratória. Nick ostal čakať na chodbe a ja som vošla dnu. Dala som si plášť a okuliare. Mark bol na tom rovnako. Podišli sme ku stolu kde bolo milión skúmaviek. Ešte som v takom obrovskom a modernom laboratóriu nebola. Bolo to úžasné. Mark začal niečo rozprávať a ja som sa snažila ho počúvať. Vysvetlil mi ako to tu chodí, kedy tu budem musieť prísť a čo ma čaká. Bol fakt milý. Po dlhom vysvetľovaní sme sa dali do práce. Stála som pri obrovskej plazmovej obrazovke a ťukala som do nej chemické značky, reakcie a podobné veci. Zo zadu ma niekto objal a ja som sa strhla.
"Máš večer voľno?" Ozvalo sa mi pri uchu. Ten hlas som spoznala. Bol to Mark.
"Musím sa ísť ubytovať a potrebujem oddych."
"Môžeš ísť bývať ku mne. Dom mám veľký a som v ňom sám."
"A čo Nick? Musí byť so mnou. Potrebuje dozor."
"Môže aj on."
"Mark...ja nechcem otravovať.."
"Neotravuješ. Takže? Prijímaš moju ponuku?" Čo mám robiť? Áno? Nie? Áno? Nie??
"Áno, ak nevadí..."
"Super." Povedal a pobozkal ma do vlasov. Ale ako sa opovažuje? Veď ho dobre nepoznám... Obišiel ma a išiel pracovať tiež. O tri hodiny sme to mali za sebou. Vyšla som von a v kresle spal Nick. Podišla som ku nemu a potriasla som ním. Nič. Potriasla som ho omnoho väčšou silou a nič. Dala som mu jednu facku a hneď sa prebral.
"Čo... čo?" Spamätával sa. "Prečo ma stále fackuješ? Som starší!"
"A ty si myslíš, že to budem riešiť? Najprv som tebou len triasla no nemám celý deň na to aby som ťa zobúdzala." Povedala som ostro. Z dverí vyšiel Mark.
"Ideme?"
"Kam?" Pohotovo sa pýtal Nick.
"Budeme bývať u Marka." Povedala som. Nick sa rýchlo postavil a objal ma.
"Nemôžeme ísť ku nemu." Pošepkal mi do ucha.
"Nick, nemáme inú možnosť. Nemám veľa peňazí na hotel pre dvoch."
"Ja áno." Pošepkal ešte slabšie. Objala som ho silnejšie.
"Len ma neudus sestrička." Zasmial sa. Odtiahla som sa od neho.
"Nebude potrebné aby sme boli u teba. Pôjdeme do hotela. Ale ďakujem za pomoc." Chytila som Nicka za ruku a rýchlo sme išli von z budovy.
"Ty si génius."
"Zrazu?"
"Ale no ták Nick...Mám ťa rada no keď urobíš nejakú chujovinu tak ..."
"Tak sa naštveš."
"Sľúb mi že nepôjdeš za Kikou."
"Nemôžem Cassie. Ľúbim ju." Nasadli sme do taxíka a pokračovali sme v rozhovore.
"Tak prečo si ju podviedol?"
"Nebolo to tak..."
"Nick. Neklam ma prosím. Bol si s inou. Ani ja by som ti to neodpustila kebyže mi to urobíš a spolu chodíme."
"Si úchylná."
"Čo?"
"My dvaja spolu? No fúúj. Teda keď nad tým tak premýšľam..."
"Nick!" Buchla som ho do pleca. Zasmiali sme sa nad tým a išli sme do hotela. V ňom nám Nick zobral izbu a išli sme hore. Zhodila som si kufor na posteľ. No jedna vec mi behala po hlave. Jedna posteľ?
"Nick? Kde je ďalšia posteľ?" Vošiel dnu a sekol sebou.
"Ups."
"ČO ups?" Zvýšila som hlas.
"No...ja som žiadal izbu pre dvoch. Nenapadlo mi že..."
"Že bude jedna posteľ? Nick! " Začal sa nesmierne smiať. Čo je na tom smiešne?! Prišiel ku mne a začal ma štekliť. Do kelu! Hodil ma na posteľ a nesmierne ma šteklil.
"Nick Dosť!" Kričala som na neho. On však nereagoval. Hádzala som sebou a nechtiac som mu kopla medzi nohy. Ups. Úplne ho to zložilo. Ľahol si na opačný koniec postele.
"Nick? Si v poriadku?"
"Ja..ssn..see..." Ou. To musela byť rána. Postavila som sa a hodila som kufor na zem. Vtedy mi zazvonil mobil.. Bol to Paul. V ruke mi zvonil mobil a ja som rozmýšľala či to zdvihnem či nie. Rozhodla som sa, že oni sú minulosť. Už nemôžem. Nechcem sa trápiť. Raz zabudnem tak ako zabudnú aj oni. Tak ako Ian. V Paulovom a Kikinom prípade... Zíde z očí, zíde z mysle...

Second Chance - 13.kapitola

26. dubna 2011 v 20:10 | Domcikeee & Kiki |  SCH

13.kapitola

Mala som to ukončiť... ale nemohla som... ten bozk bol niečo... čo sa nedá opísať. Slová na to neexistovali. Neexistovalo nič okrem nás dvoch. Aspoň v tejto chvíli. A presne v tej chvíli sa to aj skončilo. Ozval sa šuchot neďaleko nás. Stefan sa odtrhol od mojich a obaja sme sa tam pozreli. Stála tom Elena a Damon. Och, nie... Samozrejme, že Stefan išiel k nej. Čo som vlastne čakala? Začína mi šibať. Nepočúvala som o čom sa rozprávajú. Keď som sa tam druhý krát pozrela, tak Elena odchádzala s Damonom. Postavila som sa a kráčala k Stefanovi. Videla som v jeho očiach bolesť. Boha! Čo som to spôsobila?! Už chcel za nimi rozbehnúť, no zastavila som ho.

"V tejto chvíli by si za ňou nemal ísť," prehovorila som do ticha.

"Nemal som sem chodiť. Som kretén," povedal skôr pre seba ako pre mňa.

"Je to moja chyba. Ale nemusíš sa báť. Kým zomriem, tak jej to vysvetlím."

"Nepochopí. Ona nie," obrátil sa na miesto, kde pred tým stála. Videla som ako sa premáha, aby sa nerozbehol za ňom. No nemohla som mu to dovoliť. Viem, čo Elena v tejto chvíli robí. Cíti hnev, bolesť a zradu. A zachová sa tak ako každá iná. Skončí v náručí niekoho iného. V jej prípade v Damonovej. A ja.. nedokážem mu dovoliť odísť. Nechcem, aby to videl... Ani neviem prečo.

"Nemôžeš ísť za ňou!" chytila som ho za ruku.

"Ty mi v tom nedokážeš zabrániť!" Zavrčal na mňa... pokčať?! Zavrčal...!!!

"To si myslíš iba ty!" Upírskou rýchlosťou ma pritlačil k stromu a rukou mi drtil hrdlo. Bolelo to, no nie tak veľmi ako predtým. Jeho tvár sa zmenila... teraz vyzeral ako skutočný upír.

"Ak za ňou pôjdeš... tak to oľutuješ..." dostala som zo seba. Nakoniec sa uvoľnil a pustil ma. Otočil sa mi chrbtom a kráčal preč. No to určite!

"Ak tam pôjdeš, tak jej tým ublížiš ešte viac!"

"Všetko si zavinila ty!"

"Čože?!" vyhŕkla som prekvapene.

"Kto ťa prosil, aby si sem chodila! Mala si hneď odísť za svojou matkou! Prečo si tu ostala? Nikto z nás ťa vôbec nepozná! Nepotrebujeme ťa tu! Vypadni odtiaľto a nevracaj sa! Nikto... ani Elena ťa tu nepotrebuje! Vypadni za svojou matkou a dajte nám pokoj!" Na tvári sa mi objavila bolestná grimasa. Moja matka... Jedna slza mi spadla.

"Neboj sa. Tvoje želanie sa čoskoro splní. Budem mŕtva, tak ako moja matka..." zhlboka som sa nadýchla a pokračovala... " Viem, že tu nemám čo robiť. No aspoň chvíľu som dúfala... Povedz Elene, aj keď ju to pravdepodobne netrápi, že... mám ju rada." Nechala som ho nech si ide kam chce. Už mi to je jedno. Bežala som preč. Pomedzi stromy... niekam, kde už v pokoji zomriem. Sily mi pomaly došli a tak som si sadla na zem. Oprela som sa o kmeň stromu a zavrela oči.

"Ahoj, Chloe." Ozval sa vedľa mňa, pre mňa, tak známi hlas. Oči som nechala aj tak zavreté.

"Klaus..."

"Hmm.. na to, že ešte nie si upírka máš pozoruhodné zmysli," prehovoril znova.

"Ani ňou nikdy nebudem."

"Mýliš sa." Otvorila som oči. Stál predo mnou.

"Fakt?" spýtala som sa ho ironicky.

"Fakt." Hodil po mne fľašu krvi.

"Týmto ma chceš presvedčiť?"

"Nie. Presvedčím ťa jednoduchšie," usmial sa. Pomaly som sa postavila a fľašu držala v ruke.

"Ako?"

"Noo... ak nechceš, aby som zabil tvojho otecka, tak by si sa mala rýchlo napiť..." prešiel ku mne bližšie.

"Môjho otca?"

"Áno. Ak ho chceš niekedy vidieť, tak by si to mala vypiť. Inak mu niekto ublíži a nebude to pekné. Tak?" Pohladil ma po líci. Nebála som sa ho. No musela som.. prišla som o matku... a aj keď ho nepoznám, tak ho chcem vidieť... aspoň raz a živého. Otvorila som tú fľašu a pri tom nespúšťala z Klausa oči. Priložila som si ju k perám. Tak úžasne to voňalo.. Zavrela som oči a... napila sa. Krv prešla mojim hrdlom a ja som cítila neskutočnú úľavu. Vypila som ju celú. Potom som otvorila oči a fľašu hodila k jeho nohám.

"Dobré dievča," usmial sa na mňa úsmevom, po ktorom mi behal mráz po chrbte.

Love is my Enemy II. - 6.kapitola

26. dubna 2011 v 20:04 | Kiki |  LIME2

6.kapitola

Pre ňu viac nie som sestra... je ňou ona... človek, ktorý o nej nevie absolútne nič. Ale som čakala? Že mi skočí do náručia? Tak to určite nie... bola som hlúpa. Stála som na mieste ako prikovaná. A nevedela čo mám povedať. Otočila som sa na Stefana. Cítila som v očiach slzy. Objal ma.

"Neplač.. ona to tak nemyslela..." zašepkal mi do ucha.

"Myslela a ostáva mi urobiť len jedno."

"Čo?"

"Musím ísť pre niečo do Talianska a nepôjdeš so mnou. Musíš byť s Danielle!" povedala som rozhodne. Pohladkala som svoju dcéru po líci a pobozkala Stefana.

"Vrátim sa. Ľúbim ťa," šepla som.

"Aj ja teba. Vráť sa ešte dnes?" prosil ma.

"Vrátim." Bolo moje posledné slovo. Rozlúčila som sa s nimi a vyšla von. Požičala som si Vickyné auto a vydala sa na miesto, ktoré som vždy mala rada. Zobrala som mobil a napísala dve sms-ky. Prvá pre Chrisa.

Chris, idem preč. Musím si niečo vybaviť. Vrátim sa. Mám ťa rada, no hneď ako sa vrátim, tak pôjdem za Stefanom. Kayla.
Stlačila som odoslať a potom napísala ešte jednu. Pre Vicky. Bola troška dlhšia.

Sestrička keby si len vedela ako ma tvoje slová ranili. A preto musím urobiť to, čo sa chystám. Budeš znova upírom aj keby ma to malo stáť život. Prepáč mi, že som taká zlá sestra. No odišla som vtedy kôli tebe. Nechcela som ti ublížiť... Mám ťa rada. Kayla.
Odoslala som ju a schovala mobil. Pustila si rádio a pokračovala v mojej dlhej ceste. Do Talianska som prišla ani nie za pár hodín. Išla som rovno k nám domov. Zaparkovala som a vystúpila. Rýchlo som vybehla dnu a začala hľadať tú knihu. Našla som ju na zemi v obývačke. Okolo nej boli sviečky. To sa mi hodí. Zapálila som ich a sadla si do stredu. Otvorila som knihu a začala hľadať to kúzlo. Áááá... mám to. Nadýchla som sa a spustila.

V tomto čase, túto chvíľu,
Čuj moje slová na akúkoľvek míľu:
"Moje je tvoje, tvoje je moje,
Spojme sily svoje.
Som pripravená prijať schopnosti tvoje."
Hneď potom ma obklopila tma. Bola som sama, no vtom sa to stalo. Počula som mamin hlas.
"Kayla, zlatko, si najúžasnejšia sestra. Obetovala si sa pre Vicky."
"Mama, povedz, že bude všetko v poriadku!"
"Bude. Vždy si bola viac človek ako upír. Tvoja sestra milovala život ako upírka."
"Ďakujem, mám ťa rada. Už?"
"Nie. Ešte pár minút. Trpí. Cíti bolesť. Premieňa sa."
"Trpí moc?"
"Áno, no to je jediná cesta ako môže byť znova upírka. Ešte kým odídeš, dcérka. Môžem ťa i niečo poprosiť?"
"Môžeš."
"Znič to kúzlo. Nechcem, aby ho Vicky alebo niekto iný použil proti vám."
"Urobím to..." Viac už som nepočula. Tma okolo mňa zmizla. Bola som znova v našom dome. No niečo sa zmenilo... Ja... Už viac nie som upír... som človek... Z knihy som vytrhla tú stranu, kde bolo to kúzlo a hodila som ju do ohňa. Musím sa vrátiť. Knihu som zobrala zo sebou a išla k autu. Cítila som sa trocha slabá, no stálo to zato. Nastúpila som a knihu položila vedľa seba. Naštartovala som a vydala sa naspäť.
XXX
Cesta do Mystic Falls mi trvala dlhšie. Išla som pomalšie. Moje zmysly už neboli také ako pred tým. Nakoniec som sa predsa len dostala pred rezidenciu. Zastavila som. Knihu som nechala tam a vystúpila. Cítila som hroznú únavu, no musím ísť ďalej. Vošla som dnu. Musela som sa niečo chytiť. Cítila som sa hrozne slabá a nevyspatá.
"Stefan..." dostala som polohlasne zo seba. Ani nie o pár sekúnd stál predo mnou. Prekvapene na mňa pozeral. Teraz sa to stane... Povie to..
"Kayla... ty si človek..." Nepočula som nič viac. Omdlela som a skončila, pravdepodobne, v jeho náručí.

New Life - 54.kapitola

26. dubna 2011 v 13:28 | Kiki |  NL
54.kapitola

Zobudila som sa až v posteli. Hlava ma bolela ako čert. Otvorila som oči a videla mamu ako sedí na stoličke. Opatrne som sa posadila a vtedy som si spomenula, čo sa stalo. Ian... a Cass mali nehodu. Bože! Postavila som a mama sa prebudila. Nevšímala som si ju a išla k skiny, kde som vybrala ruksak a začala doň hádzať pár vecí.

"Čo to robíš?" opýtala sa ma.

"Idem preč," odvetila som jej a ďalej si ju nevšímala.

"Kam?" spýtala sa ostro.

"Do Tokia."

"Načo?"

"Za mojim bratom." Prvá slza sa vydrala von.

"Tvoj brat?!" Otočila som sa na ňu.

"Áno, môj nevlastný brat. Je v nemocnici, mal nehodu," povedala som kľudnejšie.

"Nikam nejdeš!" zakričala na mňa a vtedy pohár mojej trpezlivosti pretiekol.

"Ty mi nebudeš rozkazovať, čo mám a nemám robiť! Ak zase vytiahneš to, že bývam v tvojom dome, tak už sa nevrátim. Ja tu byť nechcem a ani nebudem! Radšej budem spať pod mostom ako v tomto dome!" Zobrala som si do ruky ruksak a išla k dverám. Nesnažila sa ma zastaviť.

"Zabudni, že som tvoja dcéra. Ty pre mňa už nič neznamenáš," povedala som tichšie a vyšla von. Hnev bol vo mne stále väčší a väčší. Vyšla som z domu a išla na letisko pešo. Išla som tak rýchlo, že som tam prišla asi za dvadsať minút. Mali ešte tri posledné letenky. Kúpila som si jednu a sadla si na stoličku. Lietadlo letí až za pol hodinu. Sedela som len chvíľu kým som nešla k telefónom a nevytočila Paulovo číslo. Zdvihol hneď.

"Prosím?"

"Paul... nemohol by si prísť za mnou na letisko?" dostala som zo seba.

"Stalo sa niečo?" opýtal sa vystrašene.

"Poviem ti to, keď prídeš?" šepla som.

"Dobre. Za chvíľu som tam," zložila som a vrátila sa naspäť. Sadla som si. Za desať minút som uvidela Paula. Hneď prišiel ku mne. Videla som na ňom, že sa ma chce opýtať aspoň milión otázok, no ja som ho zastavila. Objala som ho. A začala plakať. Musela som to konečne dostať zo seba. Paul ma hladkal po chrbte a snažil sa ma ukľudniť. Po chvíli mi už slzy došli.

"Kika, čo sa stalo?" opýtal sa a ja som mu miesto odpovede dala do ruky tie noviny, čo som zobrala so sebou. Chvíľu čítal a potom sa musel posadiť. Tváril sa dosť vykoľajene.

"Ideš tam?" opýtal sa a ja som prikývla.

"Vieš, že ťa tam nepustím samu?" pozrel sa mi do očí.

"Dúfala som, že to povieš," sadla som si mu na kolená a pobozkala ho. Paul si potom išiel kúpiť letenku. Hneď potom sme už museli do lietadla. Sadli sme si a Paul ma objal jednou rukou. Zavrela som oči a chcela aspoň na chvíľu zabudnúť. No vtom ma vyrušil hlas toho idiota.

"Ahoj, Kika," Otvorila som oči a uvidela Nicka ako si sadol do vedľajšieho radu. Čo tu ten dopekla robí? No netrvalo dlho a došlo mi to...

"Poslala ťa mama však?" vyhŕkla som.

"Možno," usmial sa. Boha! Už mi leze na nervy. Paul sa tváril smutne a... zase len kôli mne! Chytila som jeho tvár do rúk a pobozkala ho.

"Prepáč mi to..." šepkala som pomedzi bozky. Keď sa odo mňa odtrhol, tak sa mi zahľadel do očí.

"To je v poriadku. Len mám strach, aby zase neodišla. Odo mňa..." zašepkal mi do ucha.

"Si blázon... že miluješ mňa a pri tom si to ani nezaslúžim," sklonila som hlavu.

"To skôr ja si nezaslú..." nemohol to dopovedať, pretože som ho znova pobozkala.

"Ani to nehovor!" usmiala som sa.

XXX

Hneď ako sme pristáli sa všetko zbehlo rýchlo. Spolu s Paulom a bohužiaľ aj s Nickom sme išli do nemocnice, kde Ian bol. Išla som sa spýtať nejakej sestričky, kde leží. Zastavila som nejakú blondínu. Odfarbenú...

"Prosím vás, kde leží Ian Somerhalder?" opýtala som sa jej.

"Prepáčte, ale povedať vám to nemôže," povedala rázne.

"Som jeho sestra a chcem ho vidieť!" zvýšila som hlas, že až pár ľudí sa otočilo.

"Je mi to ľúto, no toto na mňa už skúšali." Začínal vo mne vrieť hnev. No kým som jej niečo urobila, tak prišiel Paul, že už zistil, kde je. Radšej som sa otočila a išla tam. Normálne som bežala. Bála som sa o Iana. Pri dverách jeho izby som uvidela Cassie.

"Cassie? Si to ty?" opýtala som sa jej a on sa otočila. Potom sa začalo veľké vysvetľovanie. Musela som jej povedať o Nickovi. Skoro som ju neudržala, no aj tak sa potom vytrhla a išla k nemu. Chvíľu pri ňom stále a potom išila ku mne objala ma... a odišla! Ak s Nickom. Chcela som za ňou kričať, aby sa vrátila, no viem, že by to nepomohlo. Nevráti sa... Otočila som sa a vošla do Ianovej izby. Sedel na tej posteli. Domlátený. Pribehla som k nemu a objala ho. Skoro som ho udusila.

"No táák, Kika. Za chvíľu bude so mňa mŕtvola bez vzduchu," zasmial sa. Idiot! Silno som ho buchla do ramena.

"Ty sa smeješ! Vieš ako som sa bála. Keď som to uvidela v novinách, tak ma mama zbierala zo zeme!" zvýšila som na neho hlas.

"Čože?!" opýtali sa ma Ian a Paul naraz.

"Ups," odvrátila som pohľad.

"Ups ti nepomôže!" povedal Ian. Potom sa to však stalo. Prišlo mi hrozne nevoľno a začala ma bolieť hlava. Potom ma obklopila tma a viac už nič.

New life -53.Kapitola

26. dubna 2011 v 0:31 | Domcikeee |  NL


"Kto si?" Spýtal sa napokon. Nie! To nie! Srdce sa mi rýchlo rozbúchalo.
"Mal by som?" Teraz to nemá význam. Hlavné je že sa prebral.
"Prečo si ťa nepamätám? Kto si?" Kto som? Kto som pre neho? Nevedela som mu odpustiť a tak nie sme ani len kamaráti.
"Všetko je v poriadku...Teda myslím..."Chcel sa posadiť no ruky sa mu podlomili. "Au..."
"Prečo sa tak o mňa bojíš? A kde je moja sestra?"
"Áno."
"Áno." Znova kladne odpovedal.
"To je vtip?"
"Som Ian Somerhalder. Som herec a teraz hrám v seriáli Upírske denníky. Mám sestru Kiku a aj otca."
"Idem po doktora." Povedala som a už som kráčala ku dverám.
"Prečo?" Nechápala som. Veď som pre neho úplne neznáma.
"Musím ísť. Potrebuješ doktora. Musí ťa prezrieť."
"Ian... o chvíľu som späť."
"Áno." Bola to pre mňa veľmi ťažká lož. Vyšla som vonku na chodbu a išla som po doktora. Zaviedla som ho do izby a išiel ho prezrieť. Ja som sa oprela o stenu a zošuchla som sa na zem. Slzy sa mi kotúľali po lícach. Položila som si hlavu na kolená a plakala som. Doktor vyšiel a povedal mi že je to na dobrej ceste. Bude tu musieť ostať ešte štyri dni a potom môže ísť domov. Spýtala som sa aj na stratu pamäti, no nevedel mi odpovedať na otázky.
"Cassie? Si to ty?" Ozvalo sa za mnou. Otočila som sa a uvidela som Kiku, Paula a...Nicka?
"Písala si sms a..." Vložila mi do ruky noviny. Pozrela som sa na titulku. Čože?
"Čo tu robí Nick?"
"Čo robí? Chce vás rozdeliť?" Nič. Neodpovedala.
"Nechcem aby to znelo ako žalovanie. Ja to s ním nejak vyriešim."
"Nerob hlúposti Cass."
"Čo robíš?"
"Čo? Ja nchcem...Prečo?"
"Postarajte sa o Iana dobre. Zbohom..." Povedala som a objala som ju. Už sa neuvidíme. Už nie... Nick bol tvrdohlavý a nechcel sa pohnúť z miesta. Chytila som ho za ucho a hneď počúval.
"Na to si mal myslieť skôr!" Vyšli sme von a zobrala som nám taxík. Nadiktovala som taxikárovi adresu a išli sme na miesto. Zastavili sme pred obrovskou budovou. Zaplatila som taxikárovi a spolu s Nickom sme išli dnu. Všetky steny boli biele a všetko tam bolo moderné. Ale veď čo sa čudujem. Som predsa v Tokiu. Prišli sme na recepciu a tam sme čakali. Nick si sadol do kresla a ja som tam stála.
"Ahoj."
"Beriem to ako kompliment."
" Prepáč. Ja som Mark." Podal mi ruku a ja som ju prijala. Bol to veľmi zlatý chalan. Nick sa v tej chvíli postavil a vošiel medzi nás.
"Braček ty buď ticho. Ty budeš ešte pikať za to čo si spravil Kike."
"Áno. Na jednu noc. Teda u teba už na ďalšiu." Mark sa smial na našej konverzácii.
"A to bolo za čo?"
"Ideme?" Spýtala som sa.

New Life - 52.kapitola

25. dubna 2011 v 18:08 | Kiki |  NL

52.kapitola

Stála som na mieste ako obarená a neschopná pohybu. Prečo mi to do pekla robí?! Neublížil mi dosť?! Z mojich myšlienok som sa prebrala až o pár minút. Zavrtela som hlavou a vybehla do svojej izby. S riadnou silou som zabuchla dvere a išla rovno k stolíku, kde som mala mobil. Vytočila som Paulové číslo. Zdvihol to za pár sekúnd.

"Paul, ja sa dnes sa tú večeru necítim. Ak chceš tak choď s chalanmi a ja zavolám babám," povedala som miesto pozdravu.

"Kika, láska, stalo sa niečo?"

"Nič, čo by stála za rozhovor," odbila som ho.

"Povedz mi to!" naliehal na mňa.

"Ja sa s tebou nechcem hádať. Dnes mám toho dosť. Nechcem ti povedať niečo, čo by som ľutovala, Paul. Tak prosím na nič ohľadom Nicka sa ma nepýtaj," prosila som ho.

"Kika, milujem ťa a chcem vedieť všetko, čo sa ťa týka. Nech už je to čokoľvek..." šepol.

"Aj ja ťa milujem, Paul..." viac už som povedať nemohla, pretože niekto mi z ruky vytrhol mobil. Otočila som sa a uvidela Nicka s mojim mobilom. Kurva! Čo to do riti robí?!

"Nejaký problém? " opýtala som sa ho naštvane.

"Nie. Len som ešte niečo zabudol," usmieval sa ako pridrbaný.

"Tak si to choď hľadať niekam inam. Tu to určite nie je!" povedala som trocha hlasnejšie.

"Nie, som si istý, že je to tu..." podišiel ku mne bližšie. A ja som nemala kam újsť... za mnou bola len stena. Jeho ruky mi obkľúčili hlavu. Och nie! Nick sa stále približoval... až ma nakoniec pobozkal. Nemohla som sa brániť.... musela som to pretrpieť. Keď skončil, tak vzápätí mi vyletela ruka a vrazila som mu. Riadne ma štípala ruka.

"Už nikdy to neskúšaj! Rozumieš?! A vráť mi mobil!" zavrčala som na neho.

"Vieš, že si neskutočne sexi," odhrnul mi vlasy z krku.

"A ty vieš, že si neskutočný idiot!" vytrhla som mu mobil z ruky, no nepodarilo sa mi to presne tak ako som chcela. Spadol na zem a rozbil sa. Krista! Kľakla som si a pozbierala to. Teraz to môžem hodiť tak do koša! Keď som sa však postavila, tak Nick... tu už nebol. Fakt super! Mám domáce väzenie a nemôžem ani zavolať Paulovi! Radšej som si išla dať sprchu na ukľudnenie. Potom som si ľahla do postele a zaspala.

XXX

Zobudilo ma až búchanie na moje okno. Niekto naň hádzal kamienky. Boha! Komu tu šibe? Postavila som sa a obliekla si župan. Otvorila som okno. Dole som nikoho nevidela.

"Kika?" začula som slabé volanie môjho mena.

"Paul?" opýtala som sa prekvapene.

"Áno..." vtedy som ho uvidela. Mal na sebe vyblednuté rifle a to úžasné šedé tričko, v ktorom je neskutočne sexi. Ach... toto je mučenie.

"Zbláznil si sa? Čo tu robíš?"

"Zbláznil som sa, ale do teba..." Videla som jeho úsmev až odtiaľto.

"Paul, prestaň vtipkovať a povedz, čo tu robíš? Hlavne teraz?" pýtala som sa ho.

"Ja nevtipkujem. V tom pyžame si neskutočne krásna. Čo keby som išiel za tebou hore?"

"Ak sem vylezieš tak kľudne. A keď sme pri oblečený. Tak to tričko na tebe milujem," usmiala som sa.

"Viac ako mňa?" opýtal sa dotknuto.

"Nie. Keby si si ho dal dole, tak ja nebudem proti. Ale vyzeráš v ňom úžasne. Tak, čo ideš?"

"Hmm... rád by som. Ale nie som Spiderman..."

"Nie, ty si Stefan Salvatore. Úžasný, neodolateľný sexi upír. Ale ak chceš, tak dole je možno otvorené. A mama asi spí," zasmiala som sa.

"Myslím, že to skúsim," povedal a už ho nebolo. Bože, on je blázon! Usmiala som sa a zavrela okno. Dala si dole župan a ľahla si do postele. Som zvedavá, či sa sem dostane. O chvíľu som počula otváranie dverí a tak som začala hrať spánok. Počula som kroky. Zrazu však som pocítila, že posteľ sa prehla. Asi si sadol. Ucítila som na líci dotyk a potom jeho pery na mojom čele.

"Hráš sa, že spíš?" opýtal sa pobavene. Otvorila som jedno oko.

"Nespolupracuješ so mnou. Ale, no čo. Ako si sa sem dostal?"

"Dverami. Tvoja mama asi už spí," priblížil sa ku mne.

"Tak to by sme mali byť potichu," usmiala som sa a podlomila mu jednu ruku. Čiže spadol vedľa mňa. Tlmene som sa zasmiala a zdvihla som sa na jednej ruke. Keď bol pri mne, tak som sa cítila ešte lepšie. Na ten incident som zabudla. Sklonila som sa k nemu a jemne ho pobozkala. Zrazu som však neležala na posteli, ale na ňom. Zasmial sa.

"To by sme mali," a znova ma pobozkal. Zrazu som ucítila jeho ruky na mojom páse. Pritiahol si ma k sebe bližšie.

"Čo budeme robiť?" opýtala som sa ho.

"Hmm, ja by som o niečom vedel," prevalil ma pod seba a pobozkal ma na krk a pokračoval stále nižšie a nižšie. Až k došiel k lámu môjho tielka. Pozrel sa na mňa a usmial sa. Neviem prečo, no chcela som aby neprestával. A pokračoval ďalej. Po pár sekundách až som to tielko nemala. Pozrela som sa na neho. A on robil akoby nič. Tak toto chlapec schytá. Zase som bola na ňom a pomaly, ale naozaj pomaly som mu dala dole to rozkošné tričko a odhodila ho preč. Potom som sa sklonila k jeho krku a letmo ho pobozkala. Zachvel sa. A potom sa to všetko zbehlo tak rýchlo, že som ani nevnímala čas. Nakoniec som zaspala na Paulovej hrudi a on ma hladkal po chrbte.

XXX

Ráno som sa zobudila v posteli sama. Nvedela som či to bol len sen alebo skutočnosť. No o pravde ma presvedčila ruža ma mieste, kde predtým ležal Paul. Pod kvetom bol lístok. Zdvihla som ho a prečítala si ho.

Ak si už hore a toto čítaš, tak už tu nie som. Musel som odísť kôli tvojej mame. No keby som tam bol, tak by som sa hneď ako otvoríš očí pobozkal a povedal... "To, čo sa stalo včera bolo niečo, čo som nikdy nezažil. Milujem ťa viac než je normálne, Kika." Paul.
Usmiala som sa a položila ho naspäť. Namiesto neho som si zobrala tú ružu. Bola biela. Biela ruža... ten kvet milujem. Privoňala som si k nej. Bola to nádherná vôňa. Usmiala som sa a položila ju na stolík. Obliekla som si župan a vbehla do kúpeľne. Dala si sprchu a obliekla si rifle a tielko. Zbehla som dolu a ďakovala bohu, že tu mama nie je. Do pohára som napustila vodu a vrátila sa naspäť do izby. Ružu som dala do pohára a položila ju na stolík. Nakoniec som sa vrátila naspäť do kuchyne a z chladničky vybrala jogurt. Zjedla som ho a vyhodila kelímok. Vyšla som z domu a išla k schránke. Vybrala som noviny a pár listov. Hneď som otvorila noviny a išla do vnútra. No to čo bolo na titulnej stránke ma dostalo. Nie, to nie... Bol tam veľký titulok. Tú vetu som si prečítala snáď milión krát. Ian... nie, panebože! Zrazu sa mi zatmelo pred očami a omdlela som. Pritom som si buchla o niečo hlavu... tá veta bola stále v mojej hlave... Ian Somerhalder mal vážnu dopravnú nehodu. Prežije?