Shut Up! And Kiss Me... » 32. kapitola

29. července 2012 v 18:02 | Kika |  SUAKM
Upozornenie: Táto poviedka je písaná v štýle +15


32. kapitola

Keď som sa po druhý krát prebudila v Nikovej izbe už som sa cítila omnoho lepšie ako pred tým. V posteli som ležala sama bez Nika a bola som prikrytá len tenkou dekou. Pomaly som sa pretočila na druhý bok a premýšľala nad tým, čo sa stalo. Bola to pekná blbosť, no už sa to nedalo zmeniť aj keď by som si to priala. Nemalo sa to stať takto a nie teraz. Odokryla som sa a postavila sa z postele. Moje veci zo včerajška nemalo zmysel hľadať. Určite boli na kusy. Predstavila som si tmavé rifle, tielko a tenisky. Potom som si zviazala vlasy do gumičky a prešla k dverám. Dolu som našla Nika, Nath a Kola.

"Čo si to tam vy dvaja šuškáte?" spýtal sa Kol Nathalie a následne ju pobozkal.

"Nič." Zišla som posledných pár schodov a prešla k nim.

"Ako sa cítiš?" spýtala sa ma.

"Fajn. Kde si zmizla?" zaujímala som sa.

"Išla som do baru na záskok."

"A Rebekah?"

"Presne. Kde je Rebekah?" Objavil sa pri nás zrazu Elijah.

"Musela si niečo zariadiť v Taliansku či tak.." odvetila Nath, no ja som mala zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku.

"To sa na ňu podobá," zasmial sa Kol, "Určite ulovila nejakého zajačika."

"Keby len to."

"Fajn, ja... Ja už musím ísť. Uvidíme sa neskôr," povedala som im a bez rozlúčenia šla k dverám. Vyšla som vonku pred rezidenciu, kde ma dobehol Nik.

"Kam ideš?" spýtal sa ma hneď ako ma chytil za ruku a otočil k sebe.

"Ja tu predsa nebývam, Nik."

"Ale, myslel som..."

"Ty si si myslel, že keď sa s tebou vyspím, tak bude všetko ako pred tým?" spýtala som sa ho neveriacky. Toto nemohol myslieť vážne.

"Heaven, čo mám urobiť, aby si mi odpustila?"

"Možno by pomohlo ospravedlnenie, aj keď to je dosť málo oproti tomu, čo si spravil," odvrkla som.


"Je mi to ľúto, Heaven. Naozaj. Možno to tak nevyzerá, ale je to pravda," zašepkal po chvíli.

"Nik, ja... Potrebujem len čas. Potrebujem si to všetko premyslieť."

"Dám ti toľko času koľko len potrebuješ."

"Ďakujem," pousmiala som sa a chcela vyvliecť svoju ruku z tej jeho, no on ma pevne držal a to ma prinútilo pozrieť sa mu do očí. Videla som, že chce niečo povedať.

"Nezáleží na tom ako sa rozhodneš ani na tom čo sa stane. Vždy tu budem pre teba." Tou vetou mi vyrazil dych. Nič také som od neho nečakala. Nedalo mi neusmiať sa. Nahla som sa k nemu a pobozkala ho na líce. Potom som zmizla medzi stromami. Síce po minulej skúsenosti som mala z lesa hrôzu iná cesta neviedla. K domu Salvatoreovcov mi cesta trvala asi dvadsať minút. Vošla som dnu a hneď sa pri mne objavil Stefan, ktorá ma teraz už zvieral v náručí.

"Kde si preboha bola? Ani nevieš ako sa som sa bál," šepol a ja som pocítila zvláštny pocit. Bál sa o mňa, aj keď nemal dôvod.

"Dlhý príbeh," odvetila som, "Neskôr sa k nemu ešte dostanem." Stefan ma pustil a pozrel sa mi do tváre. Tak zvláštne sa mračil. Po chvíli sa jeho tvár uvoľnila a jeho pery sa pritisli na tie moje. Na chvíľu ma prekvapil, no potom som sa oddala bozku.

"Čo sa stalo medzi tebou a Rebekah?" ozval sa od schodov Damon.

"Rebekah?"

"Ako som povedala dlhý príbeh," nechcela som to rozoberať, no zaujímalo ma odkiaľ to vie Damon, "Odkaľ to vôbec vieš?"

"Pýtal som sa prvý."

"Fajn, zhrniem to. Rebekah ma uniesla, mučila a obviňovala z Finnovej smrti. Kol a Nathalie ma našli a odniesli k nim. Tam som sa prebrala a hneď šla sem," povedala som v skratke a vynechala pár detailov. Všetko vedieť nemuseli, "Si na rade."

"Videl som Nath a Rebekah pri bitke. Bola to zábava," uškrnul sa a ja som statočne ignorovala jeho poznámku.

"Ale ty si Finna nezabila," zapojil sa Stefan do rozhovoru.

"Bol to môj kôl, ktorý prešiel jeho srdcom. Čiastočne je to moja chyba."

"Môžeš si vydýchnuť. Rebekah chvíľu po tebe nepôjde," povedal Damon a mňa napadlo, že vie čo sa naozaj stalo.

"Ako to myslíš? Ty vieš kde šla?"

"Nikam nešla. Práve teraz si dopriava oddych," zasmial sa.

"Ako to myslíš?"

"Nathalie ju prepichla nohou zo stoličky. Bola to dobrá trefa. Rovno do srdca."

"Vedela som to," zašepkala som. Vedela som, že klamali. To ako sa na seba pozerali ich prezradilo. Žila som s nimi dosť dlho, aby som vedela niečo také rozpoznať.

"Čo si vedela?" spýtal sa ma Stefan.

"Ale nič. Idem si dať sprchu," pousmiala som sa, "Porozprávame sa o tom neskôr." Rýchlo som ho pobozkala a zmizla na poschodí. Prešla som rovno do svojej izby, po ceste do kúpeľne som sa vyzliekla a šla rovno pod sprchu. Bol to úžasný pocit a ja som si ho naplno užívala. Von som vyliezla asi až za pol hodinu s uterákom okolo pása. Vlasy som si vyfénovala a prečesala. V skrini som si vybrala čisté veci a obliekla si ich. Hneď som sa cítila omnoho lepšie. Zrazu som však zdola začula ako niekto klope na dvere. Myslela som, že Stefan alebo Damon pôjdu otvoriť, no klopanie neustálo. Vyšla som zo svojej izby. Na chodbe nikto nebol. Prešla som ku schodom. V obývačke tiež nikto. Klopanie sa vtom ozvalo znova. Zišla som dolu po schodoch až ku dverám. Otvorila som dvere, za ktorými ma čakalo riadne prekvapenie.

"Elena? Čo tu robíš?" spýtala som sa jej prekvapene. Bola posledným človekom, ktorého som tu čakala. Mala som s nej však zvláštny pocit.

"Môžem ísť ďalej?" prehovorila po chvíli.

"Jasné," povedala som a trochu ustúpila, aby mohla vstúpiť, "Ideš za Stefanom?" Bolo to pre mňa jediné logické vysvetlenie, čo tu robí. Zatiaľ som zavrela dvere a šla za ňou.

"Nie, prišla som kvôli niečomu inému."

"Kvôli čomu ak sa môžem spýtať."

"My dve sa o niečom musíme porozprávať," odvetila.

"Fajn," prešla som okolo nej a posadila sa na sedačku, "Pokojne sa posaď a hovor." Spravila tak ako som jej povedala a sadla si oproti mne. Ten zvláštny pocit, ktorý som dostala pri jej príchode sa čím ďalej tým viac zväčšoval.

"Elena?" spýtala som sa jej, pretože dlho mlčala.

"Och, prepáč. Len som sa zamyslela," ospravedlnila sa mi.

"Čo sa to s tebou deje? Nemala som by som radšej zavolať Stefana?"

"Prečo? Nie je dôvod. Ako som povedala, chcem hovoriť s tebou, no najprv ti musím povedať, že si ma s niekým pletieš." Z jej rečí som začínala byť trocha mimo. Povedala, že si ju s niekým pletiem, čiže nenapadá ma nikto iný ako...

"Katherine?"

"Dobrý pokus, ale skús to znova," usmiala sa a mne prešiel mráz po chrbte. Inštinktívne som sa postavila a cúvla dozadu.

"Kto si?" Zdalo sa , že sa na mne dosť bavila, pretože jej úsmev bol čím ďalej väčší.

"Som si istá, že vieš kto som."

"To je nemožné," vydýchla som.

"Sedím tu pred tebou, čiže je to možné."

"Nie, on povedal, že..."

"Že čo? Som mŕtva?" spýtala sa ma a postavila sa, "To je celý Nik, ale nehnevám sa na neho. To ma už dávno prešlo."

"Čo tu robíš?" Zrazu však zmizla a ja som sa začala rozhliadať okolo seba. To nie je možné. Nemôže to byť ona.

"Za tebou," ozval sa znova jej hlas a ja som sebou trhla. Stála mi rovno za chrbtom, "Ani si nevieš predstaviť aké je zábavné sledovať tvoju tvár, Heaven, ale skôr ako sa dostanem k podstatnému mala by som sa oficiálne predstaviť, keďže som nemala ešte tú česť s tebou." Na chvíľu bolo ticho. Mala som možnosť to predýchať, ak sa to vôbec dá. Keď znova prehovorila celá moja snaha vyšla navnivoč.

"Moje meno je Tatia Petrova a ty, Heaven, máš niečo čo patrí mne. A teraz je načase, aby si mi to vrátila späť..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama